V r. 1953-56 študoval na Vojenskej škole Jana Žižku v Bratislave, 1956-59 vo Vojenskom učilišti v Lipníku nad Bečvou a vo Vyškove na Morave. Po absolvovaní školy bol príslušníkom výsadkového vojska v Prešove, Holešove a v Prostějove. V r. 1967-71 študoval v Prahe a v Bratislave filozofiu, estetiku, teóriu a dejiny kultúry a umenia.
PhDr. Viktor Timura, CSc. (1938)
filozof a kulturológ
V r. 1971-82 pôsobil v Ústrednom dome armády v Prahe a na odlúčenom pracovisku v Bratislave, 1982-92 na historickom pracovisku Personálnej správy Federálneho ministerstva obrany v Bratislave, 1993-95 náčelník oddelenia kultúry na Ministerstve obrany Slovenskej republiky, od 1996 pracovník Národného literárneho centra, dnes Literárneho informačného centra v Bratislave. V odborných časopisoch publikoval štúdie z odboru filozofie, kulturológie, estetiky, od 90. rokov píše literárne kritiky. Napísal monografické štúdie o J. Kollárovi, P. J. Šafárikovi a Ľ. Štúrovi. Je spoluautorom syntézy Dejiny filozofického myslenia na Slovensku (1987), zostavovateľom a spoluautorom zborníka Estetická výchova v armáde (1980). Napísal monografické diela Generácia Všeslávie (1987), Slovienske kontinuá (1990), Ľudstvo a dejiny (1997), Peter Jaroš (1999).
Yezid: Aká bola cesta k písaniu o dejinách v inom duchu, než je bežné?
Dr. Timura: Filozofia dejín je niečo iného ako bežná historiografia. Historiografia začína tam, kde sú písomné pramene a tie nesiahajú ďalej ako do troch tisíc rokov pred n. l. Historiografia sa zaujíma v podstate len o historické fakty. Filozofia dejín je syntéza interdisciplinárnych poznatkov a pretože väčšia časť doby, o ktorú sa filozofia dejín zaujíma je pred písomnými prameňmi, metodologickým základom prístupu je antropológia – vznik a vývoj človeka, jeho schopností realizáciou predpokladov a dispozícií, s čím postupuje aj vývoj ľudstva dnes už v organizovaných spoločnostiach. Človek je jediný ontotvorný subjekt na našej planéte (aspoň zatiaľ) a to aj pre spoločnosť i dejiny. Bez človeka by nebolo nijakej spoločnosti ani dejín (aj keď subjektom dejín je spoločnosť, ale tvorivým subjektom spoločnosti je iba človek – aj v prípade vojen).
Cesta k dielu bola veľmi zdĺhavá – je to v podstate celoživotná práca. Prvé podnety boli už kdesi na gymnáziu. Neuspokojili ma učitelia dejepisu s tým, že Slovania, naši predkovia prišli na naše územie až v 5. či 6. storočí nášho letopočtu. Nevedeli mi dať uspokojivú odpoveď odkiaľ prišli, kde sa vzali a kto tu bol predtým. Záujem a pátranie s úsilím vyjasniť si tieto skutočnosti ma sprevádzali po celý život. Bolo to pátranie bez zámeru napísať publikáciu, išlo mi o dopátranie sa skutočnosti z osobného zanietenia a záujmu. Zámer napísať o tom dielo prišiel až po nahromadení množstva poznatkov po mojej šesťdesiatke a po zistení, že máme oveľa bohatšiu minulosť a dejiny ako sa prezentujú a že naše dejiny sú zmanipulované. Dopomohla mi k tomu predovšetkým moja odborná orientácia ako filozofa a kulturológa, nie historika. Tomu zodpovedajú aj moje práce Dávnoveká Európa a Zamlčané dejiny, ktoré na seba nadväzujú. Ako historik by som takúto prácu nikdy nenapísal. Chýbalo by mi filozoficko-kultúrne zázemie, ktoré sa však nezaobíde bez znalosti histórie. Ale to už je niečo iné ako historiografia.
Ktorých ste mali najobľúbenejších autorov?
Dr. Timura: Nedá sa hovoriť o obľúbenom autorovi. Sú však publikácie, bez ktorých by takéto dielo nevzniklo. Medzi nimi musím menovať syntézu ruskej archeológie vydávanú v 20. dieloch, z ktorých som mal k dispozícii 18 dielov (dva diely v dobe písania ešte neboli vydané), ale aj podobné akademické vydania poľských archeológov (5 dielov) a juhoslovanských (dva diely), popri celej produkcii Archeologického ústavu SAV v Nitre, ďalej časopis „Eurázia antiqua“ vydávaný v Nemecku od roku 1995 raz do roka formou publikácie v rozsahu 800 a viac strán. Potom sú tu práce západných autorov, medzi ktoré patria diela Haralda Haarmanna, M. Gimbutasovej, ďalej práce antických (rímskych a byzantských) autorov Strabónom počínajúc cez Jordana, Prokopia z Kaisarei, Menandra, Jána z Efezu, Teofylakta Simokattesa a Teofana po Chalkokondyla, vrátane objavených a rozlúštených textov na hlinených tabuľkách a potom celý rad diel zaujímavých mysliteľov od renesancie po súčasnosť.
Neodmysliteľné sú aj prehľadné publikácie ako „Velký atlas archeologie“ (Praha 1995), „Velký atlas zaniklých civilizací“ (Bratislava 2000), „Nevyriešené záhady sveta“ (Bratislava 1999), Archeológia. 100 veľkých archeologických objavov (Bratislava 1977), „Dvacet nejvýznamnějších archeologických objevů dvacáteho století“ od J+R Malinovi (Praha 1991) a mnoho ďalších. Dôležitou súčasťou skúmania dejín dávnoveku sú mytológie. Tu treba spomenúť práce francúzskeho mytológa Dumenzila, trojdielne „Dejiny náboženských predstáv a ideí“ od Mirce Eliade (Bratislava 1995-1997), dvojdielna encyklopédia v ruštine „Mifi narodov mira“ (Moskva 1980 a 1982), R. Graves, „Řecké mýty“ (Praha 2004), Jordan, „Encyklopedie bohů“ (Praha 1997), „Upanišády“ (Praha 2004), „Bhagavad Gítá“ (Bratislava 2004), „Epos o Gilgamešovi“ (Praha 1958), Karen Amstrongová, „Dejiny mýtov“ (Bratislava 2005) a celý rad ďalších uvedených v zozname literatúry.
Aká je podľa Vás úroveň prezentovania histórie v našich končinách?
Dr. Timura: Nie som historik, som filozof a kulturológ, zaujímam sa a píšem o filozofii dejín, preto zostanem taktný k historikom a nebudem sa k tejto otázke vyjadrovať, nie je to moja oblasť. Pravdou však je, že nielen my, ale celá Európa žije vo falošnom historickom povedomí, pretože dejiny Európy boli účelovo zmanipulované a prispôsobené mocensko-politickým záujmom a nie je tomu inak ani v súčasnosti. Dejiny sa menia s každou zmenou politického systému, preto sa oficiálne zmanipulované dejiny Európy vypracovávané západnými teoretikmi a historikmi nemenia. Stačí uviesť napríklad len nezmyselnú tézu o príchode Indoeurópanov do Európy v 3. tisícročí pred n. l. aj s indoeurópskym jazykom (nehovoriac už o príchode Árijcov z Indie a vyhlásenie germánskych kmeňov za Árijcov, aj keď títo nemali nič spoločného s Árijcami, alebo o pôvode Európanov a nielen Európanov). K tomu treba priradiť aj názory o vzniku dnešného človeka v Afrike a jeho rozšírení z Afriky na ostatné kontinenty (tzv. monogenetická teória). To sú len tie najkrikľavejšie a najokatejšie manipulácie.
Čo by ste navrhovali pre zlepšenie?
Dr. Timura: Zaujímať sa o skutočné dejiny ľudstva založené na poznatkoch, nie na účelových teoretických konštrukciách, Eurázie zvlášť. Potom sa aj dávna minulosť Slovanov vrátane pôvodu a vývoja Slovákov a Čechov ukáže v celkom inom svetle ako je vnímaná a chápaná aj v súčasnosti.
V ankete Nového slova vyhodnotili “Zamlčané dejiny” ako Najlepšiu knihu roka 2014. Aké boli ohlasy verejnosti?
Dr. Timura:Áno, ale práve nad oznamom o výsledku tejto ankety ktosi rozhodol o uverejnení výstrahy pre čitateľov a záujemcov o túto publikáciu, že ide o „kontroverznú“ publikáciu a publikácia z jednej predajne v Bratislave bola dokonca stiahnutá. Iste múdre a demokratické rozhodnutie. Ako v dobe normalizácie. Ale aj to je svojím spôsobom propagácia.
Sám som sa však príliš nezaujímal o ohlasy. Aj preto, lebo publikácia po vydaní bola za nejakých päť mesiacov vypredaná a dotlač v ďalšom roku nevydržala do predvianočného trhu. Tohto roku sme urobili 2. vydanie v ešte väčšom náklade. Iste má na tom svoju zásluhu aj výsledok uvedenej ankety.
Druhé vydanie 576 stránkovej knihy ›› “DÁVNOVEKÁ EURÓPA” je už v týchto dňoch na pultoch, ako vznikala?
Dr. Timura: Druhé vydanie “Dávnovekej Európy” má nie 576 strán, ale 656 strán. Je to rozšírené vydanie, dopracované o nové poznatky, ku ktorým som sa dostal počas piatich rokov, ktoré uplynuli od prvého vydania.
Dopracovávať a rozširovať texty vrátane korekcie v predchádzajúcich textoch, ktorú si vyžadovali doplňujúce texty s novými poznatkami – aj keď išlo skôr o spresnenia a drobnosti, v tak rozsiahlom diele nikdy nie je jednoduchá záležitosť, najmä ak je dielo založené na hľadaní a uvádzaní do súvislosti interdisciplinárnych poznatkov (zmena alebo hoci len doplnenie v jednom prípade si vyžaduje zmeny v ďalších). Čiastočne sa menil aj formát publikácie a tak bolo potrebné robiť celú sadzbu a usporiadanie publikácie nanovo. Ale myslím si, že sme to s vydavateľstvom zvládli ku prospechu publikácie.
Nemožno si nevšimnúť viaceré kladné ohlasy odbornej verejnosti. Znamená to, že sa ľady lámu a zapovedané témy sa dostávajú do hlavného prúdu?
Dr. Timura: Podľa toho, aký uplatníme uhol pohľadu. Texty obidvoch publikácii posudzovali traja uznávaní odborníci v archeológii, v jednom prípade filozof-kulturológ, teda rovnakej orientácie, ako je tá moja. Niektoré ohlasy boli natoľko pozitívne, že ma prekvapili aj ako autora. Druhý pohľad je úspešnosť na trhu, na čo si nemôžem sťažovať. Bol som presvedčený, napriek viacerým pohľadom a myšlienkam, ktoré sú v rozpore so súčasným uznávaným pohľadom na dejiny, že publikácie nezapadnú. Počítal som však skôr s tým, že sa ich ujme o nejaký čas mladšia generácia. Úspešnosť na trhu však hovorí sama za seba. No a tretím pohľadom by mala byť odozva v odborných kruhoch historikov. Tu je však ticho a mlčanie, ako keby publikácie neexistovali a nedotýkali sa nášho pôvodu, začiatkov a vývoja, našej najstaršej minulosti. Nie sú negatívne, ani pozitívne ohlasy. Verím však, že aj tu sa ľady pohnú. Už preto, lebo nič som si nevymýšľal, na čo neboli poznatky. Obidve publikácie sú do značnej miery aj faktografiou našej minulosti v eurázijských súvislostiach. Poznatky, ktoré nepopierateľne existujú, budú musieť skôr alebo neskôr vziať do svojich úvah aj historici a nemám na mysli iba našich historikov. Mám na mysli predovšetkým archeologické poznatky, ale aj informácie uvedené Ptolemaiom v „Geographii“ o názvoch „Sovani“ v Indii a „Suovani“ pri popisovaní Skýtov a Svébov. Podobne údaje uvedené Amianom Marcellinom v Rímskych dejinách, zvlášť o invázii cisára Constantina II. roku 358 do Sarmatie, ktorá leží oproti druhej Panónii. Druhá Panónia je územie medzi Tisou a južne tečúcim Dunajom od Štúrova a oproti nie je nič iné ako územie Slovenska. Teda proti komu útočil Constantius II. s rímskymi légiami, ak územie Slovenska vtedy nebolo osídlené. Nehľadiac na to, že tam uvádza celý rad konkrétnych mien aj s ustanovením panovníka ostatným kmeňom niekde na juhu stredného Slovenska. To sú skutočnosti, popri ďalších, ktorých si historici buď nepovšimli, alebo boli zámerne zamlčované. Zamlčovať ich sa však s rozvojom vzdelanosti do nekonečná nedá. Nemyslím tým len našich historikov.
Čo by ste odporučil čitateľovi, ktorý doteraz prišiel do kontaktu len s tradične prezentovanými dejinami? Môžu byť pre neho fakty spomínané v knihe šokujúce a miestami až neuveriteľné?
Dr. Timura: Predovšetkým budú pre nich objavné. Nemyslím, že by mali byť pre nich šokujúce a neuveriteľné, tým skôr, že sú podložené poznatkami. Skôr predpokladám, že by ich mohli nadchnúť a inšpirovať ich, lebo ide o názory, po ktorých – aspoň v širšej kultúrnej verejnosti na Slovensku sa už dlhšie pociťuje určité vákuum. Možno aj preto, lebo Slovensko si môže svoje dejiny, najmä najstaršie, svoj pôvod a začiatky formovania, skúmať bez prispôsobovania sa dejinám iným národom až po získaní vlastnej štátnosti. Prial by som si však predovšetkým, aby ich to viedlo k vážnemu zamýšľaniu sa nad minulosťou v súvislosti s biedou súčasného sveta plného násilia, zloby a zakrývania skutočnosti aká je.
Ak to nie je tajomstvo, čo chystáte najbližšie?
Dr. Timura: Pociťujem podlžnosť k svojmu základnému vzdelaniu – filozofii. Mám nedokončený text, ktorý by som rád pripravil na vydanie. Je to problém človeka ako ho riešili filozofi od renesancie do nemeckej klasickej filozofie, resp. až do marxistickej.
Na besedách a prednáškach prichádzajú podnety na vypracovanie publikácie, v ktorej by náročný odborný text „Dávnovekej Európy“ a „Zamlčaných dejín“ bol kratší asi tak okolo 300-400 strán v jednej publikácii formátu A-5 napísanej populárnejšou formou pre širšiu verejnosť. Je to lákavý podnet, len neviem, či na to budem mať ešte dosť síl (mám vyše 78 rokov).
Z ďalších dvoch nedokončených rukopisov si na jeden už netrúfam (je to rozsiahly projekt pod názvom „Generácie obrodenia“, kde „Generáciu Bernolákovcov“ a „Generáciu Všeslávie“ mám spracovanú, ale na „Generáciu Štúrovcov,“ vzhľadom na rozsiahlosť materiálu si už skutočne netrúfam). Druhý, skôr politologický, odborne nie príliš dôležitý zostáva otázkou do budúcnosti.
Naši čitatelia sa o nové fakty v histórii veľmi živo zaujímajú. Pred dvomi rokmi sme založili Projekt ARCHEO, ktorý je tu pre všetkých priateľov kvalitného alternatívneho i oficiálneho pohľadu na históriu, archeológiu, bádanie a veci súvisiace. Budeme veľmi radi, ak sa v budúcnosti rozvinie spolupráca.
Dr. Timura:Žiaľ, nemám bližšie informácie o tomto projekte. Ale ak budem vedieť v niečom pomôcť, rád tak urobím. Pretože si osobne myslím, vzhľadom na najnovšie objavy pyramíd alebo kostier, ktorých genetický materiál nie je z našej planéty, ale aj genetické výskumy tzv. nekódujúcej DNA a ďalších podobných objavov, sa čoskoro bude musieť zmeniť celý náš doterajší pohľad na svet, na pôvod človeka a mnohé ďalšie súvislosti siahajúce do kozmického priestoru.
O tomto všetkom ›› Projekt ARCHEO je. Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa síl vo Vašej záslužnej práci.
CEZ OKNO sa zhováral Yezid
1. jún 2016
Všetky rozhovory výročnej série nájdete na tejto adrese.
Súvisiace:
HOVORY CEZ OKNO
http://www.cez-okno.net/hovory-cez-oknoVIDEOHOVORY CEZ OKNO
http://www.cez-okno.net/video-hovory-cez-okno
V skratke môžeme povedať, že približne každých 600 až 700 rokov sa vyskytne niekoľko explózií, alebo lepšie povedané, celá séria udalostí aj s ich predzvesťou. Všetky tieto javy boli starostlivo zaznamenané v podobe epickej poézie, tradícií a legiend. Je zaujímavé, že podobné legendy vznikli v rovníkovej oblasti našej planéty, kde explózie alebo „obrovské ohnivé gule“, ktoré sa náhle zjavili na oblohe, zničili niekoľko centier starovekých civilizácií.
Čo sa podarilo, čo nové chystáme + redakčné tipy
Redakčné tipy mesiaca
“Šamani z Peru, žijúci vysoko v Andách, k nám zostúpili, aby nás upovedomili o tom, že sa objavia nové ľudské bytosti. Nazývajú ich „Homo Luminous“ (človek žiarivý). Vravia, že predchodci Homo Luminous sú už medzi nami. Tak ako človek cromagnonský pred 26000 rokmi, keď sme prešli vrcholom Vodnára, dnes sa už tiež objavuje nový človek.”
Veľký kríž v Hendaye je 350 rokov starý alchymický monument konca obdobia. Je umiestnený na pohrebisku v Hendaye, vo Francúzsku. Veľký kríž v Hendaye vyzerá byť symbolizujúcim výtvorom, ktorý vysvetľuje vedu okolo časových cyklov. Kríž v Hendaye popisuje výnimočné zmeny, ktoré majú nastať v súčasnosti. Hovorí o konci súčasnej železnej doby a príchode Zlatého veku.
Aké zmeny to sú, alebo budú, môže každý len hádať. Ale určite budú ohromné a pozoruhodné. Koniec obdobia, tohto veku a veľká transformácia ľudstva je na dosah. Táto zmena vo vlastnostiach období bude určovať a viesť zmeny na našej krehkej planéte. Nie je ale možné týmto zmenám vlastností období predísť. Úplná obnova od základov, ktorá nastane na celom svete, nám odhalí viac o vlastnostiach obdobia, z ktorého prechádzame a rovnako i o vlastnostiach obdobia, do ktorého sa dostávame.
“Keď sa bavíme o energii, životne aktívnom elemente stvorenia, z ktorého pochádza široká variabilita všetkých foriem života, teraz už na začiatku nového milénia sme schopní pochopiť, čo sa ukrýva za týmito slovami. Po stáročia zostávala táto starobylá vedomosť ľudstvu neprístupná, usadená späť v ignorancii ako za Aristotelových dôb.”
Tím výskumníkov potvrdil objav dokazujúci, že kov na jednej z dýk, ktoré sa našli v hrobke Tutanchamona, rovnako ako množstvo iných cenných artefaktov starobylého Egypta, má nadpozemský pôvod, keďže boli vyrobené z meteoritov.
Celý obsah nášho portálu je nespoplatnený a voľne prístupný.
Všetky zábery vo videu boli natáčané v dňoch Slnovratov a Rovnodenností
Turínsky kráľovský papyrus je stará egyptská mapa, ktorá je všeobecne považovaná za najstaršiu topografickú a geologickú mapu starovekého sveta – existujú aj staršie mapy mimo Egypta, ale tie sú v porovnaní s turínskym kráľovským papyrusom neúplnejšie a abstraktnejšie.
“Zistilo sa, že pri kreslení mapy nebola využitá pravidelná mierka. V porovnaní s aktuálnymi vzdialenosťami v oblasti Wadi Hammamat, ktorú mapa zobrazuje, bolo zistené, že sa mierka odchyľuje o 50 až 100 metrov za každý 1 cm na mape. Súčasťou mapy sú tiež texty, ktoré majú funkciu ako legenda v rámci moderných máp.”
Správy očitých svedkov naznačujú, že staroveké „Zariadenie“ na vysokej technologickej úrovni vo vzdialenej oblasti Sibíri je zodpovedné za vystrelenie riadenej plazmovej, guľovitej zbrane, ktorá zničila v roku 1908 meteorit nad Tunguzkou. Celková sila explózie prekonala kombináciu sily výbuchov atómových bômb zhodených na Hirošimu a Nagasaki viac ako 2000 krát!
Poklady Tutanchamona boli vždy známe ako najväčší objav v Egypte. Avšak v roku 1995 odhalilo Údolie kráľov ďalšie neskutočné tajomstvá – hrobku minimálne 52 synov Ramzesa II. Hrobka pod názvom KV5 je vzdialená len 70 metrov od hrobky Tutanchamona. O jej existencii sa vedelo už viac ako storočie, ale jej poloha bola nejasná. Prvou osobou, ktorá sa ju pokúsila nájsť, bol James Burton, ktorý prekopal oblasť už začiatkom 30-tych rokov 19. storočia. Howard Carter sa o to pokúsil tiež.
“Starký” Matvei (108 rokov), svedok tunguzskej explózie v roku 1908, na snímke spolu s autorom v Siuldiukare, osade Evenkov v roku 1997
Leonid Kulik, prvý výskumník, ktorý skúmal tunguzskú explóziu (fotografia z 30. rokov 20. storočia z knižnice KMET)
“Viac ako 1000 výpovedí svedčí o tom, že za posledných 200 rokov sa v Severnej Amerike na starodávnych pohrebných miestach našli viac než dvojmetrové kostry. Všetko je podrobne zdokumentované v novinových článkoch, hovorí sa o nich v mestských a okresných historkách, listoch, vedeckej tlači, denníkoch, fotkách a Smithsonianských etnologických správach. Tieto kostry sa našli na celom území s rôznymi anomáliami ako napr. dva rady zubov, sánky také veľké ako celá ľudská tvár, predĺžené lebky – toto všetko bolo zdokumentované prakticky v každom štáte.”
Umelecká predstava anomálnych svetiel po výbuchu
Tí, ktorí sa radi prehrabávajú v metafyzických sekciách kníhkupectiev a antikvariátov, možno narazili na záhadný zväzok s názvom Kybalion. Za jeho tvorcov sa považujú „Traja zasvätenci“ a vydala ho Yogi Publication Society v roku 1908 v Chicagu. Najznámejšie vydanie Kybalionu je z modrého plátna a je na ňom zlatá pečať. Má rovnaký formát ako všetky ďalšie knihy pochádzajúce z dielne jeho vydavateľa, medzi ktoré patria napríklad aj rôzne tituly zaoberajúce sa jógou od Svámího Ramačaraku.
Od dávnych dôb po modernú dobu experimentoval človek s rôznymi architektonickými prístupmi vzhľadom k príslušnému obdobiu, špecifickým funkciám a svojej vlastnej úrovni vedomia. V súčasnej dobe, napriek celkovému technologickému pokroku a nástrojom v našich rukách, zostáva stále veľa nezodpovedaných otázok v súvislosti s použitím a účelom starobylých chrámov a megalitických monumentov.
