„Musíš sa naučiť pýtať na všetko. Čakať pred tým ako sa pohneš, obzrieť sa predtým ako vykročíš a všetko pozorovať...“
Nicolas Flamel
Samotný pojem alchýmia označuje pole bádania, ktoré čerpá z rozmanitých vedných disciplín ako chémia, mágia, astrológia, ba dokonca aj teológia. Túto starodávnu a záhadnú vedu obklopujú mnohé tajomstvá, ktoré sa týkajú jej vývoja, predstaviteľov i tajných praktík.
Alchymistické učenie pochádza už zo starovekého Egypta a spája sa s postavou boha Thovta, ktorého v antickom Grécku nazývali Hermes Trismegistos (Trikrát mocný Hermes). Prídomok Trismegistos mu bol udelení pretože mal vedieť ovládať trojicu najvyšších hermetických vied – mágiu, alchýmiu a astrológiu. Pre toto spojenie s Hermom je alchýmia tiež nazývaná “hermetickým umením”.
Na starom kontinente je možné alchýmiu vystopovať do Grécka asi do 5. storočia pred Kr. K alchymistickým teóriám tohto obdobia by sme mohli priradiť napríklad základné princípy medicíny, Empedoklovo učenie o štyroch živloch alebo Demokritovu teóriu atómu. Empedokles z Akragantu tvrdil, že každá látka vznikla zmiešaním 4 elementov teda 4 živlov (oheň, voda, zem a vzduch). A tak alchymisti hľadali cestu ako správnym zmiešaním živlov dosiahnuť správneho pomeru pre výrobu zlata či mýtického Kameňa mudrcov.
Z Grécka sa tieto učenia rozšírili aj do islamských kultúr. Podľa jedného z najvýznamnejších perzských alchymistov Abu Mūsā Jābir ibn Hayyāna známym pod menom Geber, ktorý bol okrem iného farmaceutom, filozofom, astronómom a fyzikom by sa experimenty mali riadiť určitou metódou. Za účelom vytvorenia správnej metódy tento alchymista v podstate vytvoril z dnešného hľadiska základnú metodológiu chémie a ako prvý opísal chemickú reakciu či utvoril destilačnú aparatúru. Preto sa pokladá za zakladateľa tejto vednej disciplíny. Geber spomína aj chemický vzorec podľa ktorého zlato môže vzniknúť z chemickej reakcie malého množstva síry a ortuti.
V 12. storočí sa alchýmia pevne usadila v Európe. Môžeme ju rozdeliť na dve etapy. V 12. až 14. storočí sa takzvaní alchymisti obmedzovali na farbenie kovu a často divákov zavádzali, klamali a podvádzali. Tvrdili, že zafarbenie kovu vlastne znamená jeho premenu.
Ako príklad môžeme uviesť Alessandra Cagliostra, ktorý požadoval od svojich klientov peniaze za elixíry lásky, mladosti a krásy. Iní vraj uzatvárali zmluvy s diablom. Taktiež je zaznamenaný prípad kedy pán Johann Conrad Dippel žijúci v 18. storočí pracoval na svojom zámku s mŕtvolami.
Našťastie vzrastajúci záujem aj vzdelaných ľudí o túto disciplínu vyústil do jej druhej etapy trvajúcej od 14. storočia do 17. storočia, ktorá priniesla veľmi pozoruhodný pokrok.
Ľudia zaoberajúci sa alchýmiou boli väčšinou nútení pracovať tajne avšak v celku mali kladnú reputáciu. Často mali stále zamestnanie napríklad ako učenci, astrológovia či lekári a väčšina mala za sebou vplyvných a bohatých ochrancov, ktorí financovali ich bádanie.
Hnacím motorom pre alchymistov druhej etapy bola túžba objaviť veľmi žiadaný lapis philosophorum alebo teda kameň mudrcov a nemenej žiadaný elixír večnej mladosti. Oba tieto ciele dávajú alchýmiu do spojitosti s chémiou a s medicínou.
Po kameni mudrcov pátrali rôzni laici, hľadači, iní ľudia z rôznorodých odvetví a predovšetkým alchymisti. Verili že je to summum bonum, teda najväčšie dobro. V 13. storočí sa hovorilo, že existovali dva kamene s rôznymi farbami, jeden ktorý mal byť biely a druhý, ktorého zafarbenie malo byť červené. Biely kameň premieňal kovy na striebro a červený ich menil na zlato. „Lapis philosophorum“ mal behom minulosti mnoho ďalších mien a podôb, napríklad ho mohol predstavovať bazilišok, bájný drakovi podobný tvor so smrtiacim pohľadom a dychom. Spolu s kameňom má tento bájny had len zopár spoločných vlastností. Ani jednému z nich neublíži oheň a taktiež obaja na „počiatku života“ žiarili mnohými farbami.
Jestvuje obrovské množstvo spisov, prameňov či dokumentov popisujúcich „Kameň filozofov“, avšak pisári dávali veľký pozor na svoje tajomstvá. Schopnosť vyrobiť či vytvoriť „Kameň mudrcov“ bola považovaná za akt Božej milosti. Aj keby niekto prepis získal, stále musel mať pomoc od Boha. Takisto pisári sa museli zaprisahať kódexom alchýmie a o svojom „najväčšom dobre” sa často vyjadrovali pomocou šifrovania.
V lexikóne alchýmie a hermetických vied sa výroba kameňa mudrcov opisuje takto: „Uznávaný postup výroby spočíval predovšetkým v dlhotrvajúcom zahrievaní vhodného materiálu v hermeticky uzavretej banke. Obsah banky najskôr sčernel (nigredo), čo značilo zhnitie. Nasledovala fáza tzv. pávieho chvostu (cauda pavonis), kedy obsah nádoby hrá mnohými farbami. Ak prebehne všetko podľa očakávania, bol získaný zrejúci Lapis, v závere mal žiarivo biele sfarbenie (biely Lapis – strieborný elixír). Ďalšie zahrievanie za zosilneného plameňa viedlo nakoniec ku vzniku červeného Kameňa.“
Iný typický postup výroby zlata podľa alchymistu Ramóna Lully pochádzajúceho z Malorky obsahuje také chemické procesy pri ktorých tvorca mohol získať domnienku, že zlato skutočne vyrobil.
Striebro sa rozpustilo v kyseline dusičnej, zlato v lúčavke kráľovskej, čo je zmes koncentrovanej kyseliny dusičnej a chlorovodíkovej (1:3), ktorá vyvíja aktívny chlór - ten reaguje so zlatom. Vznikol dusičnan strieborný a chlorid zlatitý (kyselina tetrachlorzlatitá). Dlhou destiláciou sa získal tuhý chlorid strieborný a kovové zlato. Kovové zlato je všeobecne najstálejšou formou a pri žíhaní (chemický proces) vzniká zo všetkých zlúčenín, teplota ich rozkladu záleží na podmienkach a to hlavne na teplote. V postupe sa potom ďalej vzniknuté zlato znovu rozpustilo, pridalo sa veľa ortuti, vznikol amalgám (zliatina ortuti) vo forme akejsi pasty s trochou zlata. Alchymisti to chápali tak, že kovy v roztoku boli zdokonalené, vznikla tkz. tinktúra teda elixír, ktorý viedol k legende o Kameni mudrcov. S touto tinktúrou sa totiž dali niektoré zliatiny alebo kovy nepatrne pozlátiť. Pri výrobe takéhoto „zlata“ alchýmiou ide v podstate o elektrochemický jav, zlato stojí v rade napätia kovov na konci, zahrievaním amalgámy, teda zliatiny ortuti so zlatom sa ortuť odparila.
Výsledná rovnica:
Au + 3HCl + HNO3 --› H[AuCl4] + NO + 2H2O
Mnoho alchymistov sa po celé stáročia snažilo premeniť olovo na zlato, alebo vytvoriť elixír života a večnej mladosti. Boli medzi nimi aj významné osobnosti ako Arnold de Villanova, Paracelsus, Roger Bacon, Nicolas Flamel a iní, dejinami navždy odsunutí do zabudnutia. Otázkou však ostáva či niektorý z nich natrafil na tú zázračnú formulku. Niektorí z týchto jedincov si pripisujú objavenie kameňa mudrcov, napríklad Miguel Escoto, ktorý vo svojej knihe De alquimia poskytol samozrejme neomylný návod ako premeniť olovo na zlato. Ukázal sa však ako neuskutočniteľný, pretože vyžadoval nedefinovateľné zložky ako koreň z carche alebo africkú tuchia.
Rovnako aj Nemec Francz Tautend tvrdil, že sa mu podarilo dospieť k výrobe zlata z neušľachtilých kovov, dokonca svoj objav dokázal získaním gramu cenného kovu v bavorskom mincovom lome. Osud k nemu nebol prívetiví, pretože následne po dokázaní ho obvinili z podvodu a následne zavraždili. Iným sa podarilo vyprodukovať aspoň nečistý kov zlatej farby. Najznámejšieho alchymistu nepochybne predstavuje osoba Nicolasa Flamela výrazne spojená s hľadaním kameňa mudrcov. Podľa legendy mal Flamel v polovici 14. storočia záhadne zbohatnúť, potom ako vraj narazil na starodávny rukopis. V roku 1357 mu istý muž ponúkol zväzok viazaný v medi. Rukopis mal obsahovať 21 strán a podpísaný mal byť istým Abrahámom el Judiom v preklade židom Abrahámom.
Rukopis obsahoval súhrn alchymistických postupov, ktorým Flamel venoval 15 rokov života. Dlhšie sa mu však nedarilo rukopis rozlúštiť, avšak podľa jeho záznamov sa mu 17. januára 1382 podarilo prvý krát premeniť ortuť na striebro a 26. apríla toho istého roku premeniť ortuť na zlato.
Niektoré experimenty viedli k výrobe produktov, ktoré mali aj iné využitie. Napríklad hamburgský alchymista Henning Brand izoloval fosfor ako prvý chemický prvok objavený v novoveku, alchymisti Johann Friedrich Bottger s Waltherom von Thiernhausom zdokonalili výrobu meissenského porcelánu. Niektoré poznatky dosiahnuté alchymistami pomohli mnohým vedám k ich rozvoju, boli medzi nimi znalosti prospešné pre matematiku, fyziku, chémiu, teológiu alebo filozofiu.
S nástupom modernej vedy bola starodávna alchymistická disciplína odsunutá medzi ostatné okultné vedy a mnohé z jej princípov boli úplne zavrhnuté. To sa udialo aj s premenou neušľachtilých kovov na zlato, ktorá sa považovala za neuskutočniteľnú. Čas však dal alchymistickým vizionárom za pravdu keď sa dokázalo, že princíp fungovania kameňa mudrcov je vo svojej podstate možný. Prostredníctvom finančne nákladnej modernej technológie urýchľovania častíc a jadrových reakcií možno zmeniť atómové zloženie hmoty s cieľom premeny.
Alchymistické organizácie figurovali na rôznych miestach ešte aj v 19 . storočí. V 20. storočí sa mnohé alchymistické poznatky využívali a aplikovali na rozličné ciele. Mnohé kľúčové poznatky v matematike, chémii, biológii, teológii a iných vedných disciplínach vrátane prvej periodickej tabuľky prvkov zostrojenej Dmitrijom Mendelejevom dokázali užitočnosť základných alchymistických princípov. Väčšina základných poznatkov týchto vied vznikla práve vďaka snahám alchymistov, hoci ich hľadanie kameňa mudrcov bolo vraj neúspešné.
Key
|
|---|
|
|
|
Bibliografia
ALLAN, Tony. Proroctvá a predpovede. Bratislava: Mladé letá, 2003, 160 s.
REDGROVE, H. Stanley. Alchemy, ancient and modern; a brief account of the alchemistic doctrines, their relations to mysticism and to recent discoveries in physical science, and some particulars regarding the lives of the most noted alchemists [online]. 1969, [cit. 2015-11-11] http://www.hermetics.org/pdf/alchemy/alchemy_ancient_and_modern.pdf
NETTLETON, Stuart. The Alchemy key: The Mystical Provenance of the Philosophers' Stone. Australia: CreateSpace, 2008, 556 s., ISBN 0979373786
WAITE, Arthur E. The Pictorial Symbols of Alchemy. Occult Review [online]. 1908,8(5): [cit 2015-11-11]. http://www.hermetics.org/pdf/ps2.pdf
GENZMER, Herber et al. Záhady ľudstva. Bratislava: SLOVART, 2009, 320 s.
Súvisiace:
Alchýmia
http://www.cez-okno.net/rubrika/alchymia
