Osud Atlantídy, ktorú pohltilo more patrí azda k najznámejším príbehom o stratených mestách. Nie je však jediným – legendy o stratených krajinách či mestách, ktoré zmizli v morských vlnách, pod haldami piesku alebo v bujnej vegetácii nájdeme aj v iných kultúrach. Pozrime sa bližšie na päť legendárnych stratených miest, ktoré sa nikdy nenašli – od prastarej domoviny Aztékov až po mestá plné zlata a bohatstva v útrobách pralesa.
Percy Fawcett a stratené mesto Z
Od príchodu prvých Európanov do Nového sveta sa traduje príbeh o legendárnom meste zo zlata uprostred pralesa, známom aj ako El Dorado. Ako prvý sa rozprávkové mesto vybral hľadať pozdĺž rieky Rio Negro španielsky dobyvateľ Francisco de Orellana. V roku 1925 sa vybral 58 ročný bádateľ Percy Fawcett do brazílskych pralesov, aby našiel záhadné stratené mesto „Z“. Spolu so svojím tímom však zmizol bez stopy a jeho príbeh vyvolal v tej dobe senzácie. Napriek nespočetným záchranným misiám Fawcetta nikdy nenašli.
V roku 1906 Kráľovská zemepisná spoločnosť – britská organizácia, ktorá podporovala vedecké výpravy, ponúkla Fawcettovi možnosť preskúmať časť pohraničného územia medzi Brazíliou a Bolíviou. V oblasti Mato Grosso strávil 18 mesiacov a počas rôznych výprav ho posadli príbehy stratených civilizácií z tejto oblasti. V roku 1920 natrafil Fawcett v Národnej knižnici v Rio de Janeiro na dokument z roku 1753 s názvom Rukopis 512. Autorom bol portugalský bádateľ, ktorý tvrdil, že hlboko na území regiónu Mato Grosso objavil opevnené mesto – pripomínajúce kultúru starovekého Grécka. Rukopis opisoval stratené mesto vykladané striebrom s poschodovými budovami, s vyvýšenými kamennými oblúkmi a širokými ulicami, ktoré viedli k jazeru, kde bádateľ videl dvoch bielych indiánov v kanoe. Fawcett ho pomenoval Stratené mesto Z.
V roku 1921 Fawcett uskutočnil prvú z mnohých výprav v snahe nájsť Stratené mesto Z, no hľadanie mu často sťažoval samotný prales, nebezpečné zvieratá a množstvo chorôb. Zo svojej poslednej výpravy sa Percy nevrátil. V apríli 1925 sa posledný raz pokúsil nájsť mesto, tentokrát bol lepšie vybavený a financovaný viacerými novinami, spoločnosťami vrátane Kráľovskej zemepisnej spoločnosti. V poslednom liste domov, ktorý doručil jeden z členov jeho tímu Fawcett napísal svojej žene Nine: „...Dúfame, že za pár dni prejdeme naprieč územím... Nemusíš sa báť neúspechu.“ To bolo naposledy, čo o nich niekto počul.
Hoci Fawcettovo Stratené mesto Z sa nikdy nenašlo, objavilo sa množstvo starovekých miest a pozostatky náboženských lokalít v pralesoch v Guatemale, Brazílii, Bolívii a Hondurase. S pokrokom v oblasti prieskumných technológií je možné, že jedného dňa sa objaví aj legendárne mesto Z.
Stratené mesto Aztlan – legendárna domovina Aztékov
Národ Aztékov v Mexiku vytvoril jedno z najmocnejších impérií v starovekej Amerike. Hoci vieme dosť o ich ríši, ktorá sa nachádzala na mieste dnešného Mexico City, o počiatkoch aztéckej kultúry vieme toho len málo. Mnohí považujú ostrov Aztlan za prastarú domovinu Aztékov, kde vznikla ich civilizácia predtým, ako sa presťahovali do Údolia Mexika. Niektorí veria, že ide o mýtickú krajinu, podobnú ako Atlantída alebo Kamelot, ktorá prežíva vďaka legende, no v skutočnosti ju nikdy nenájdu. Iní veria, že ide o skutočné miesto a jedného dňa ju objavia. Mnohí hľadači krajiny Aztlan preskúmali územie od Západného Mexika až púšť v Utahu v nádeji, že nájdu legendárny ostrov. Hľadanie však neprinieslo žiadne ovocie a miesto ako aj existencia Aztlanu zostávajú záhadou.
O vzniku civilizácie na Aztlane hovorí nahuaská legenda, podľa ktorej kedysi v oblasti Chicomoztoc – na mieste siedmych jaskýň – žilo sedem kmeňov. Tieto kmene predstavujú sedem vetiev etnika Nahua: Acolhua, Chalca, Mexica, Tapaneca, Tlahuica, Tlaxcalana Xochimilka (rôzne zdroje udávajú rôzne variácie týchto mien). Sedem kmeňov, ktoré patrili pod rovnakú jazykovú vetvu, opustilo svoje jaskyne a usadili sa ako jedno spoločenstvo blízko Aztlanu.
Slovo Aztlan znamená: „krajina severu, krajina odkiaľ pochádzame my – Aztékovia.“ Hovorí sa, že ľudia žijúci na Aztlane sa napokon stali známi ako Aztékovia a presťahovali sa do Údolia Mexika. Sťahovanie Aztékov z Aztlanu do Tenochtitlánu je dôležitou súčasťou ich histórie. Migrácia začala 24. mája 1064, čo bol prvý aztécky solárny rok.
Existencia ostrovu Aztlan sa dodnes nepotvrdila. Mnohí sa už pokúšali nájsť Aztlan v snahe vedieť viac o pôvode Aztékov a možno aj preto, aby lepšie pochopili históriu starovekého Mexika. Avšak podobne ako v prípade ostatných stratených miest, nie je jasné, či sa Aztlan niekedy objaví.
Stratená zem Lyonesse – legendárne mesto na dne mora
V legendách o kráľovi Artušovi je Lyonesse domovom Tristana zo slávneho príbehu o Tristanovi a Izolde. Mýtická krajina Lyonesse je dnes známa ako Stratená zem Lyonesse, pretože údajne zmizla pod morskou hladinou. V príbehu o Tristanovi a Izolde je však Lyonesse skôr známa svojou impozantnosťou z čias, keď ešte bola súčasťou zemského povrchu a nie ako zatopená krajina. Hoci Lyonesse sa najčastejšie spomína v legendách a mýtoch, existuje aj názor, že išlo o skutočné miesto, ktoré sa potopilo do mora pred mnohými rokmi. Pri takýchto legendárnych miestach môže byť niekedy ťažké určiť, kde končí mýtus a začína realita.
O potopení tohto miesta existuje niekoľko rôznych verzií. Pred potopením mala byť Lyonesse pomerne veľkou krajinou pozostávajúcou až zo 140 dedín a farností. Krajina údajne zmizla 11. novembra 1099 (hoci niektoré zdroje uvádzajú rok 1089 a niektoré datujú zmiznutie do 6. storočia) po tom, čo ju náhle zaplavilo more. Pohltilo celé osady a ľudia a zvieratá, ktoré tam žili sa utopili. Po zatopení sa krajina už nikdy nevynorila. Kým príbehy o Artušovi sú legendami, niektorí sú presvedčení, že Lyonesse bola skutočným miestom, ktoré tvorilo súčasť súostrovia Scylli v anglickom Cornwalle. Úroveň morskej hladiny bola v minulosti značne nižšia, takže je možné, že kedysi zaľudnená oblasť sa teraz nachádza pod vodou. Známe sú príbehy rybárov z oblasti súostrovia, ktorí tvrdia, že do svojich sieti občas ulovia rôzne úlomky budov a stavieb. Tieto príbehy sa však nikdy nepotvrdili, preto sa považujú iba za rozprávky.
Od príbehov o Tristanovi a Izolde až po poslednú bitku Artuša proti Mordredovi a pohltenie miesta morom, príbehy o Lyonesse vyvolávajú prúdy myšlienok a emócií v hlavách tých, ktorí túžia vedieť viac o tejto bájnej krajine a dúfajú, že legendy o ňom sa zakladajú na skutočnom, hoci stratenom mieste.
Hľadanie El Dorada – strateného mesta zo zlata
Už celé storočia hľadajú lovci pokladov, ale aj historici stratené mesto zo zlata – El Dorado. Predstava mesta plného zlata a bohatstva je prirodzene lákavá a priťahuje pozornosť ľudí z celého sveta v nádeji, že nájdu neskutočné bohatstvo a zázrak staroveku. Napriek mnohým výpravám po celej Južnej Amerike zostáva mesto legendou – nejestvuje totiž žiadny hmatateľný dôkaz o jeho existencii.
Pôvod El Doradasa spája s legendami kmeňa Muisca, ktorý v minulosti dvakrát migroval – v roku 1250 p.n.l a v rozmedzí rokov 800 až 500 p.n.l. Počas sťahovania kmeň osídlil oblasti Cundinamarca a Boyacá na území dnešnej Kolumbie. Podľa legendy, ako ju spísal Juan Rodriguez Freyle vo svojom diele „El Carnero“ (Baranidlo), členovia kmeňa Muisca vykonávali pri zvolení nového kráľa rituál, pri ktorom používali zlatý prach a ďalšie vzácnosti.
Mnoho rituálov sa konalo ešte predtým, ako novozvolený vodca prevzal svoju úlohu kráľa. Počas jedného z týchto rituálov priviedli nového kráľa k jazeru Guatavita, kde ho vyzliekli a posypali zlatým prachom. Potom ho postavili na vyzdobený čln spolu s jeho pobočníkmi, kopami zlata a drahokamov. Čln potom vyslali do stredu jazera, kde panovník zmyl zo seba zlatý prach a jeho pobočníci hádzali do vody zlato a drahokamy. Rituál mal slúžiť ako obeta bohu kmeňa Muisca. El Dorado pre nich nebolo mesto, ale pomenovanie kráľa, ktorý bol hlavnou postavou v tomto rituáli a volali ho aj „Pozlátený“. Aj keď sa pojem El Dorado vzťahovalo na kráľa, v súčasnosti je synonymom strateného mesta zo zlata, alebo akéhokoľvek iného miesta, kde sa dá rýchlo zbohatnúť.
V roku 1545 sa dobyvatelia Lázaro Fonte a Hernán Perezde Quesada pokúsili vysušiť jazero Guatavita, čo sa im aj čiastočne podarilo, a na jeho brehoch našli stopy zlata, čím sa len zosilnilo ich podozrenie, že jazero skrýva poklady. Pracovali celé tri mesiace s robotníkmi, ktorý tvorili reťaz a podávali si vedrá s vodou, no nepodarilo sa im odviesť toľko vody, aby sa dostali k bohatstvu na dne jazera. V roku 1580 podobný pokus zopakoval obchodník a podnikateľ Antonio de Sepúlveda. Opäť sa našli len stopy zlata pozdĺž pobrežia, no poklady zostali pochované na dne jazera. Na jazere prebehlo niekoľko ďalších hľadaní, pričom sa odhadovalo, že pod vodou sa skrýva zlato v hodnote 300 miliónov dolárov – no bezúspešne. Hľadanie sa skončilo v roku 1965 zákazom kolumbijskej vlády, ktorá vyhlásila jazero za chránenú oblasť. Napriek tomu však pokusy o hľadanie El Dorada pokračujú, hoci bez možnosti preskúmať jazero. Legendy kmeňa Muisca, kráľovský prívlastok „Pozlátený“ a rituálne obetovanie bohatstva sa časom stali podkladom pre súčasný príbeh o El Dorade – meste zo zlata.
Stratené púštne mestá v Dubaji: Skrytá história
Dubaj má povesť ultramoderného mesta s ochromujúcou architektúrou a možnosťou ľahkého zbohatnutia. V jeho púšťach sa však ukrývajú zabudnuté mestá, ktoré sú kľúčom k pochopeniu, ako sa v minulosti podarilo jeho obyvateľom prispôsobiť prudkým klimatickým zmenám. Jedno z najslávnejších stratených miest Arábie je stredoveké mesto Džulfar. Je o to viac vábivejšie, pretože historici z písomných prameňov vedia, že mesto reálne existovalo, len ho nikdy nenašli. Mesto Džulfar, domov slávneho arabského moreplavca Ahmeda ibn Majidu, ako aj fiktívneho námorníka Sindibáda, prekvitalo tisícky rokov predtým, ako sa zmenilo na ruiny a upadlo do zabudnutia skoro na dvesto rokov. Na rozdiel od iných púštnych miest bol Džulfar v stredoveku prosperujúcim prístavom a centrom obchodu na juhu Perzského zálivu.
Podľa záznamov sa Džulfar nachádzal kdesi na pobreží Perzského zálivu severne od Dubaja, ale skutočnú lokalitu našli archeológovia až v roku 60. rokoch dvadsiateho storočia. Najstaršie stopy osídlenia pochádzajú zo 6. storočia – v tom čase jeho obyvatelia už bežne obchodovali s Indiou a krajinami Ďalekého Východu.
Obdobie od 10. po 14. storočie bolo zlatým vekom pre arabské obchodovanie na diaľku a námorníctvo – arabskí moreplavci sa bežne plavili cez pol zemegule. Arabi napríklad prenikli do Európy oveľa skôr ako sa Európanom podarilo preplaviť po Indickom oceáne do Perzského zálivu. Džulfar, ako centrum obchodu a námorníctva, sa stal na niekoľko tisíc rokov najväčším a najdôležitejším mestom na juhu zálivu. Arabskí obchodníci pravidelne podnikali obrovské výpravy dlhé aj 18 mesiacov, plavili sa až do Číny a obchodovali so všetkým možným.
Také dôležité mesto samozrejme priťahovalo pozornosť rivalov. V 16. storočí sa moci ujali Portugalci – v tom čase bol Džulfar zámožným mestom so 70,000 obyvateľmi. O storočie neskôr sa ho zmocnili Peržania, no tí ho stratili v roku 1750, kedy ho obsadil kmeň Qawasim z emirátu Sardžá, ktorí sa usadili hneď vedľa emirátu Rás al-Chajmá, ktorému vládnu až dodnes a Džulfar nechali postupne spustnúť až napokon jeho ruiny zmizli pod piesočnými dunami. Zvyšky Džulfaru sa veľmi pravdepodobne stále nachádzajú pod rozľahlými násypmi piesku severne od Rás al-Chajmánu.
April Holloway
Zdroj: http://www.ancient-origins.net/unexplained-phenomena/five-legendary-lost...
© Ancient Origins, Všetky práva vyhradené
Preklad: Homer
Súvisiace:
Civilizácie dávnoveku
http://www.cez-okno.net/rubrika/civilizacie-davnoveku
