Adenskí ľudia a prehistorické osídľovanie severnej Ameriky I.

Európski učenci zaznamenali dôkaz starovekého osídľovania severnej Ameriky. Po štúdiu amerických mohýl a vykopávok, Dr C. A. Adolph Zestermann (Lipsko) v roku 1851 napísal:
„Nedokážem nájsť iné vysvetlenie ako postupné sťahovanie časti ľudskej rodiny z jednej časti sveta na druhú – z jednej pologule na druhú. V skratke to vidím ako osídľovanie Ameriky prostredníctvom imigrácie z Európy.“

Jedinečné črty lebky ľudí adenskej skupiny zdieľané s európskymi ľuďmi Kultúry zvoncovitých pohárov

William S Webb a Charles Snow venovali významnú pozornosť analýze veľkých, výrazne klenutých lebiek ľudí adenskej kultúry zo severnej Ameriky.

“Približne 89% (31 z 35) dospelých mužov a 92% (22 z 24) dospelých žien sú brachycefálni.” (1)

„Čelo je typicky vyčnievajúce, zospodu ohraničené dosť viditeľnými nadočnicovými oblúkmi. Charakteristické vyklenutie hornej a dolnej čeľuste (alveolar prognathism) je celkovo mierne. Lícne kosti sú zvyčajne nielen veľké samy o sebe, ale sú aj výrazne vystupujúce dopredu a do strán.“ (2)

Snow predpokladal, že tieto zvláštnosti, spolu s „výraznou šírkou kostnatej brady“ odlíšili ľudí adenskej kultúry od ich predchodcov a súčasníkov. (2)

Ľudia adenskej kultúry si umelo deformovali tylovú oblasť, čím zvyšovali ich výrazné vrodené črty. Webb a Snow vypozorovali, že lebky ľudí adenskej kultúry boli „najdlhšie známe na svete“ (2), s priemerným indexom lebky 89,5, zatiaľ čo deformované lebky dosiahli index lebky až 100a2.

Charakteristika ľudí kultúry Beaker je v skutočnosti identická s ľuďmi adenskej kultúry. Carlton Stephen Coons:

„Aj keď pohrebiská ľudí kultúry Bell Beaker sa nachádzajú v strednej Európe, ich kostry sú takmer vždy toho istého vysokého brychycefálneho typu…“

„…nadočnicové oblúky sú dosť mohutné, všeobecná robustnosť je o dosť väčšia. Tvár je charakteristicky úzka, očnice sú stredné až vysoké, kostra nosa je dlhá a zahnutá, zátylok je často plochý“

„Tvoria jednu z mála skupín na svete s dĺžkou lebky 184 mm a s indexom lebky viac ako 80.“ (3)

William Boyd Dawkins opísal brachycefálnu lebku ľudí kultúry Beaker ako „výrazne“ hranatú, s „vysokými a širokými“ lícnymi kosťami, a čeľusťami „vykazujúcimi predkus“, zatiaľ čo Burkett popísal „veľké zuby“ a „silnú“ dolnú čeľusť. (5)

Ľudia kultúry Beaker vykonávali ten istý typ tylovej deformácie ako ľudia adenskej kultúry:

„…spravidla je tam taktiež tylové sploštenie, ktoré mohlo byť spôsobené používaním nepoddajnej tabuľky s obručou...“ (4)

Zvyčajne normálna forma týchto lebiek je brachycefálna, a to tak jednoznačne… a na prvý pohľad je zrejmé, že spôsob starostlivosti by len zvýrazňoval túto brachycefálnosť.“ (6)

Obr. Brachycefálna lebka ľudí kultúry Beaker z Natural History Review, 1862. Archive.org

Obrie kostry

Odhliadnuc od týchto podobností, pohrebiská neolitickej a bronzovej doby v Európe poskytli veľmi veľké kostry, podobné tým, ktoré boli nájdené v mohylách ľudí adenskej kultúry.

Skutočne obrovský exemplár bol zdokumentovaný v Castelnau-le-Lez v južnom Francúzsku. Počas odkrývania neolitických vrstiev mohýl v roku 1890, Georges de Lapouge objavil ramennú kosť, holennú kosť a stehennú kosť jednotlivca, ktorého výšku odhadol od 3,35 do 3, 66 metrov. Lapaugove závery boli publikované v La Nature, Vol 18 (888) v porovnaní s obrázkom kostí s ramennou kosťou normálnej veľkosti.

„Myslím, že nie je potrebné poznamenať, že tieto kosti sú nepopierateľne ľudské aj napriek ich ohromnej veľkosti… táto osoba by pravdepodobne bola vysoká 3 a pol metra.“

Je dôležité, že tieto pozostatky boli skúmané niekoľkými Lapougovými súčasníkmi, ktorí sa zhodli na tom, že tieto kosti skutočne patrili obriemu človeku, ako je uvedené v The August, 1890, Popular Science. (8)

Obr. Kosti obra z Castelnau v La Nature, 1890. Wikipedia.org

V roku 1918 bola v Surrey, Anglicku, nájdená „obria“ kostra muža „nezvyčajnej veľkosti“, v „perfektne zachovanom stave“ (9). V skupine náhrobkov Woodyates vo Wiltshire, Richard Colt hoare odkryl „veľkú kostru“ a ďalšiu kostru nejakého „vysokého a statného muža.“ (10) V roku 1833 bola v prístave v Seatone, Škótsku, objavená „kostra ležiaca v celej dĺžke v primitívnej rakve.“ Rozmery „poukazovali na pozostatky človeka vysokého takmer 2,13 metra.“ (11)

Objav obrích kostier v niekoľkých jaskyniach v Spojených štátoch bola v posledných rokoch populárna téma. Menej známe sú zdokumentované nálezy z temného obdobia v Európe.

Koncom 18. storočia bola na pobreží Talianska objavená séria nezvyčajných pozostatkov v jaskyniach Mentone. Kostry boli predmetom článku v The November, 1895, Popular Science. Podľa tohto článku bola v roku 1884 objavená kostra muža „obrovských rozmerov, vysoká 207 centimetrov.“ V roku 1892 boli objavené ďalšie tri kostry, dve z nich merali 199 centimetrov, zatiaľ čo tretia merala 209,55 centimetrov a bola odhadnutá na 223,5 centimetrov počas života. Lebky sú opísané ako „nezvyčajnej veľkosti a hrúbky, s „nezvyčajne veľkými očnicami a veľkými zubami“, „prednými takmer tak veľké ako stoličky.“ Kostry boli pochované na boku v „rakve alebo primitívnom hrobe“ a boli pokryté červeným okrom. Artefakty zahŕňali čepele z pazúrika, mušle a jelenie zuby. (12) Taktiež tam boli nájdené neolitické sekery. (13)

Obr. „Obria“ kostra priamo v jaskyniach Mentone. Popular Science 48, 1895. Wikisource.org

V roku 1824 bolo v Glamorganshire (Wales) nájdené podobné jaskynné pohrebisko. Podľa W. B. Dawkinsa (13) telo „obrovského vzrastu“ bolo objavené s artefaktmi z lastúr a slonoviny, s kosteným šidlom a bolo pokryté červeným okrom.

-pokračovanie-