Tie najdôležitejšie otázky, ktoré sa môžeme opýtať sú o nás – nie o nás ako jedincoch, ale ako o druhu. Odkiaľ sme prišli? Ako sme sa sem dostali? Otázka, ktorá nás trápila odkedy sa pamätáme znie: “Kde a kedy sme urobili ten krok od divochov k civilizácii?“
Mainstreamoví historici, ktorí napísali naše učebnice trvali na tom, že to vedia: bolo to v Mezopotámii, približne pred 5500 rokmi. Toto tvrdenie však vyvracajú miesta ako Chatal Hueyuek, 13-hektárová dedina tvorená obytnými domami, ktorá bola vybudovaná ako súčasť oveľa širšieho mestského centra v strednom Turecku ešte o 15 storočí skôr. Archeológovia odkryli ešte starší kamenný hrad v Near East v Jerichu, ktorý má ešte o 1000 rokov viac. Sofistikovaná úroveň stavby v Chatal Hueyuek, Jerichu a podobných miest starších ako 4000 rokov p.n.l. dokazuje, že neboli prvými svojho druhu ale museli sa vyvinúť z omnoho starších predchodcov. Kto však boli títo predchodcovia a ako dávno položili základy pre všetky nasledujúce civilizácie vrátane našej vlastnej?
Toto bola otázka, ktorá spustila viac než desať rokov spoločného výskumu a cestovania po svete. Našiel som stopy, ktorá nechali dávno mŕtvi „obyvatelia útesov“ na americkom juhozápade, v živej ústnej tradícii Polynézie, Mikronézie, Melanézie, Austrálie a Nového Zélandu, ako aj v predbudhistických kláštoroch v Japonsku a juhovýchodnej Ázii.
Zhromaždené dôkazy ma donútili prikloniť sa k záveru, že prvé ľudské civilizácie sa postupne objavili v Pacifiku približne pred 50 000 rokmi. Toto obdobie zodpovedá hornému paleolitu alebo neskorej dobe kamennej, ktorú preslávilo jej jaskynné umenie v juhozápadnom Francúzsku a poklesnuté hladiny morí, ktoré odhalili dno a umožnili tak kolonizáciu Austrálie. Za posledných 38 000 rokov relatívneho mieru a izolácie si obyvatelia pacifických ostrovov blízkym pozorovaním prírodných zákonov rozvinuli veľmi sofistikovanú vedu a spiritualitu.
Ich krajina bola známa ako Mu, “vlasť,” chápaná menej určitá geografická oblasť než ľudia a kultúra, ktorá sa z miesta, ktoré je teraz západným pobrežím Ameriky rozšírila cez Oceániu až do Japonska. Obyvateľmi boli “Lemuriáni,” alebo obyvatelia morského pásu Mu. Hoci uctievali početné božstvá, Slnko stelesňovalo doslovné aj spirituálne osvietenie súcitnej inteligencie, ktorá riadi Univerzum a ktorá spojila večnosť ľudskej duše k opakujúcimi sa vzormi prejavujúcimi sa v cykloch prírody.
Vlasť ako taká bola prevažne nížinná tropická krajina, ktorej väčšina ležala blízko k rovníku a teda s horúcim podnebím. Jej obyvatelia žili v malých rybárskych dedinkách alebo na farmách. Poznali aj mestá, boli však skôr obradnými centrami než stredmi miest. Zelenú krajinu zdobili stupňovité pyramídy, chrámy, námestia a iné príklady posvätnej architektúry, mnohé z nich orientované v rôznej polohe podľa Slnka. Dlhá civilizovaná idyla Lemúrie trvala do obdobia pre 12 000 rokmi kedy skončila posledná doba ľadová, ktorá spôsobila dynamické zvýšenie hladiny mora. Veľká časť (nie celá) krajiny Mu bola zaplavená a mnoho obyvateľov ušlo do Ameriky a Ázie kde sa v Japonsku objavila kultúra Jomon.
Utečenci z Lemúrie a ich potomkovia migrovali cez čínu a potom cez vtedy plodné územie dnešnej púšte Gobi. Krajina Mu sa však spamätala z devastácie v neskorom pleistocéne a jej obyvatelia strávili ďalších 69 storočí tým, že dvíhali svoju vedeckú spiritualitu na úroveň, ktorá ešte nebola prevýšená, hlavne v monumentálnom staviteľstve a v tom čo by sme dnes nazvali rozvojom “psychických schopností”, ktoré sú v celej Polynézii stále známe pod názvom mana.
V roku 3100 p.n.l. však v blízkosti zeme prelietala odchýlená kométa, ktorá vyvolala globálnu katastrofu. Krajinu Mu to ovplyvnilo veľmi vážne a niektoré jej časti sa zosunuli pod hladinu mora. Mnohí imigranti ušli do Južnej Ameriky, kde nahradili predchádzajúcu lemurskú kolonizáciu Peru na pacifickom pobreží. Problémová kométa sa vrátila o skoro tisíc rokov, aby rozpútala bombardovanie meteorickým materiálom. Krajina Mu trpela ale vydržala a potom znovu ožila. Jej inžinieri poľnohospodárstva premenili vysoké kopce Filipín na horské ryžové terasy a tým z Luzonu urobili obilnicu Pacifiku.
V roku 1628 p.n.l. potom sužovala južný stredný Pacifik veľká vulkanická činnosť a prudká seizmická činnosť, ktorú spustil posledný prelet kométy. Väčšina krajín Mu sa potopila pod more alebo vysoké sto stôp vlny tsunami zabili ich obyvateľstvo. Obradné centrá boli prevrátené a infraštruktúra bola zničená tak, že sa nedala opraviť a preto tí čo prežili opustili zvyšky svojej rozbitej vlasti. Ich príchod do iných častí sveta bol podnietil vytvorenie nových spoločností a tvoril základ nových civilizácií v Ázii a v Amerike. Mnohí ľudia, ktorí zažili Lemúriu si potom stratenú vlasť pripomínali mnohými menami – Rutas, Haiviki, Baralku, atď.
V 8. storočí p.n.l. raní Rimania (prvotní Rimania) začali oslavovať každoročný festival Lemúria, aby utíšili nepokojných duchov svojich predkov (lemurov). O štyristo rokov neskôr lemurská vláda nad Japonskom skončila kolapsom kultúry Jomon a príchodom mongoloidných ľudí z Kórei, ktorí našli tieto ostrovy už obývané ľuďmi kaukazského typu, degenerovanými potomkami kedysi civilizovaných obyvateľov Lemúrie. Až na začiatku 19. storočia Polynézania vyhladili posledných obyvateľov Lemúrie v Poike Ditch Massacre na Východnom ostrove.
Neskôr v tom istom storočí anglický vedec Philip Lutley Sclater predpokladal, že kedysi existovala Lemúria, aby vysvetlil výskyt prvotných primátov na oboch stranách Indického oceánu. Jeho súčasník, nemecký biológ Ernst Haeckel dospel k záveru, že ľudstvo sa najprv vyvinulo na Lemúrii. Prvá populárna diskusia o pacifickej vlasti však publikoval až v roku 1926, plukovník britskej armády James M. Churchward. Jeho dielo Stratený kontinent Mu, ktorý vzniklo na základe prekladu prastarých tabuliek, a v ktorom údajne opísal potopenú civilizáciu spustilo kontroverzné názory, ktoré pretrvali dodnes.
Väčšina čitateľov ho odmietla prinajlepšom ako fantáziu a prinajhoršom ako výmysel a dôveryhodnosť nadobudlo až o 60 rokov neskôr, kedy Kihachiro Aratake objavil monumentálnu budovu pod vodou blízko Yonaguni, na najjužnejšom bode japonských ostrovov Ryukyu. Po tomto objave nasledovali objavy minimálne dvanástich potopených objektov pozorovaných pri pobreží Japonska, Taiwanu, Pompei, Fidži, Peru a Severnej Ameriky. Tejto príbeh, ktorý sa môže mainstreamovým vedcom mohol zdať neuveriteľným, nebol vymyslený, ale celý vychádzal z mnohých dôkazov, vrátane príslušných ľudových tradícií, archeologických pozostatkov a artefaktov, geológie a genetiky.
Ak kontinent Mu naozaj existoval a naozaj došlo k prírodnej katastrofa, ktorá ho zničila, mali by sme predpokladať, že aspoň niečo z tejto drámy zanechalo stopy v Austrálii a na Novom Zélande. A naozaj, ľudia, ktorí nikdy nepoznali písané slovo ale predsa si uchovali vedomosti po katastrofe Lemúrie sú austrálski Aborigéni. Hovoria o Mu-Mu-Na, ohnivom dúhovom plazovi, známom tiež ako Mu-It, ktorý spadol z oblohy a spôsobil potopu sveta. Keď Aborigéni opisujú tento príbeh, ešte dnes rozkývajú rituálny nástroj nazvaný podľa ich mýtickej interpretácie kométy, ktorá spôsobila záplavu, pretože tento nástroj imituje zlovestný zvuk, ktorý vydával padajúci „dúhový had“. Ich rozprávanie často zahŕňa opisy raja, v ktorom žili ich predkovia predtým, než sa ponoril do mora, ktorý nazývajú Baralku.
Novozélandskí Maori rozprávajú o kňazovi, ktorý sa modlil za spásu pred veľkým nebeským ohňom, ktorý skoro spopolnil svet, keď bol svet ešte nový. Jeho modlitby boli vyslyšané tak, že prišla obrovská potopa, ktorá uhasila všetky plamene, ale zničila kedysi úžasné kráľovstvo a zabila väčšinu jeho obyvateľov. Austrálski Aborigéni veria, že princípy ich kultu „času snov“ prišli z „dokonalej krajiny“ predtým, než ju pohltilo more. V mýte z ostrova Mangai bol Ru bohom Avaiki, podmorského paláca mŕtvych a stvoriteľom ostrova v strede sveta, Rangi-motia, čo bol ďalší názov zatopenej civilizácie.
-pokračovanie-
FRANK JOSEPH vydal viac kníh o stratenej civilizácii Atlantídy, než ktorýkoľvek iný spisovateľ v histórii (osem). Spolu s jeho ďalšími dvadsiatimi titulmi, ktoré sa zaoberajú archeológiou, vojenskou históriou a metafyzikou, boli vydané v tridsiatich siedmich edíciách po celom svete. Bol šéfredaktorom populárneho vedeckého časopisu Staroveký Američan, od jeho založenia v roku 1993 až do jeho odchodu do dôchodku po štrnástich rokoch. Dnes žije so svojou ženou Laurou v horskom údolí Mississippi v Spojených štátoch.
Zdroj: http://www.newdawnmagazine.com/
Preklad: Vladimíra
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
Tento článok, ktorý sme pre vás preložili, má 1233 slov.
Len vďaka Vašim darom môžeme ďalej prinášať informácie všetkým bezplatne a neustále sa zlepšovať. Ak chcete našu prácu oceniť a je to vo Vašich možnostiach,
prispejte prosím na ďalší chod portálu
Aktuálny STAV vidíte vľavo HORE
č.ú. 0404091578/0900
IBAN: SK78 0900 0000 0004 0409 1578
SWIFT (BIC): GIBASKBX
Keď nemáte PAYPAL konto, prispejte cez bankovú kartu:
kliknite na DONATE a potom vo formulári na ›› Continue
Súvisiace:
Lemúria (MU)
http://www.cez-okno.net/rubrika/lemuria-muPôvod ľudstva
http://www.cez-okno.net/rubrika/rubriky/povod-ludstvaNová chronológia
http://www.cez-okno.net/stitok/nova-chronologia
