Príbeh o dúhe

Človek je šťastný z vnímania krásy. Zberatelia rôznych vecí začínajú z toho, kde sú upútaní krásou jednotlivosti a túžia ich zhrnúť do celku. Ktorý človek by sa nepotešil krásam prírody v ktorúkoľvek ročnú dobu? A čo umenie človeka? Ak prenikneme do jeho rečí a necháme sa osloviť zvláštnou umeleckou rečou hudby, poézie, pohybu, obrazu, naša duša sa naplní zvláštnym šťastím, radosťou, nadšením, jasom.

Neurobím chybu, keď poviem, že citlivé vnímanie ozajstného umenia nás činí lepšími, citlivejšími, že obohacuje náš vnútorný život. Šťastný je človek, ktorý je schopný prežívať krásu. Svet sám o sebe je najumeleckejším a najdokonalejším výtvorom krásy. Príklad “takej Dúhy.”

Človeka ohromujú prekvapivé a fascinujúce prírodné úkazy. Najmä ak sa zjavujú za veľmi špecifických podmienok a iba na veľmi krátky čas. Asi najväčším dojmom na nás pôsobí okrem jagavého Slnka, bledého Mesiaca, trblietavých hviezd, šľahajúcich bleskov a výskajúcich hromov krásna fascinujúca dúha.

Každý z nás ju videl nespočetne veľa krát ako nádherný farebný oblúk na oblohe pri alebo po daždi, na vodopáde či pri polievaní. Najčastejšie to býva poobede či podvečer. Je až neuveriteľné, aká môže byť dúha rozmanitá a zakaždým iná, jedinečná. A pritom taká jednoduchá.

Dúha je len odrazom slnečných paprskov od dažďových kvapiek. Po fyzikálnej stránke jednoduchý fakt dokázaný už Newtonom. Aj on sa kochal pohľadom na ňu. Samotní Gréci sa domnievali, že dúha je vysnívaná cesta k Bohom. Domnievali sa, že po dúhe schádzali Bohovia z Olympu na ľudský svet.

Podľa mňa, má jej zázračnosť a jedinečnosť akési zvláštne čaro. Aj preto sa s dúhou stretávame často v rozprávkach, legendách a poverách. Dúha je mystická a to práve vo svojej pominuteľnosti.

Príde, zjaví sa a odíde. Nikdy sa nemôžete spoľahnúť a čakať na ňu.

Dúha je skoro ako žena. Možno v symbolike by mohla dúha znamenať ženstvo a predovšetkým krásu. Vo svojej skrytej povahe má nesmrteľnosť a moc nás vábiť. Vo svojej fantázii mi každý dá za pravdu to, že pohľad na dúhu nás vábi, už len k tomu aby sme sa uvoľnili a boli na ten okamih radi, že sme mali možnosť ju opäť vidieť na oblohe vo svojej veľkosti a vznešenosti, i keď na taký krátky čas.

Z lietadla sa dá vidieť dúha dokonca nie v polkruhu ako sme zvyknutí, ale ako dokončený kruh. Nezvyčajné, že? Ale pre koho ako. Fyzici by na to len povedali: “Tak sa predsa láme svetlo. Nič nové ste neobjavili.” Majú pravdu, ale fantázii sa medze nekladú.

Ako by povedal aj samotný Einstein: “Fantázia nepozná hranice.” Preto by som rada vnímala krásy a umenie okolo mňa bezhranične a len tak.

Všedné veci sa stávajú nevšednými a naopak. Dúha, oblaky, nočné nebo. Viem, nič nové pod slnkom to nie je. Dokonca v predpovedi o počasí hovoria o mrakoch dosť často a nie v najlepšom. No, pozrime sa na ne lepšie, nemení sa každý obláčik v každej sekunde? Nie je všetko také krásne a jednoduché?

Navyše to máme všetci nad hlavou. Každý človek to pozná a predsa to nepokladá za nevšedné a umelecké zároveň. Ja áno. Pokladám aj dúhu za samotné umenie vyššej moci prírody a tak ju aj vidím. Krásnu, čistú a tak farebnú. Zahľaďte sa raz do nej, ale nie ako vedci, ktorí sa budú tváriť skepticky a budú štatisticky odvodzovať presný počet kvapiek i s odchýlkami.

Nie. Zahľaďte sa na ňu s očami skúmajúceho dieťaťa, ktoré vníma len jej bezhraničnú krásu spod závoja farieb. Dúha je úžasné dielo, len škoda, že uzrieť sa ju podarí len málokedy. No, keď sa objaví, hoci aj na krátko, stojí za to zastať a pozorne sa na ňu vynadívať...

Bela

exkluzívne.cez.okno