„Naozaj prispôsobivé,“ pomyslel som si. Nebol som zvyknutý na takéto zaobchádzanie, no mal som pocit, že si na to budem musieť zvyknúť. Keď som sa bezpečne usadil, zahľadel som sa opäť na obrazovku a od úžasu som zatajil dych. Učili ma, že Zem je plochá, no teraz som bol už múdrejší, lebo som videl, že je guľatá ako lopta, s ktorou som sa ako malý hrával. Nachádzali sme sa vysoko nad zemou a stúpali sme stále vyššie a vyššie, až sme napokon opustili atmosféru.
Pocit nehybnosti
Hlboko pod nami sa strácala drsná krajina – Tibet. Majestátne hory, niektoré vyššie ako toľko ospevovaný Mount Everest, boli s narastajúcou vzdialenosťou čoraz menšie – napokon vyzerali už len ako výrastky na hladkom povrchu. Stúpali sme vyššie a vyššie až sme napokon videli našu Šťastnú rieku (tak sme ju v Tibete volali) ako sa rozrastá na posvätnú rieku v Indii až napokon vyústila do oceána, ktorý sme predtým nevideli. Videli sme línie pobrežia, ľahko sme identifikovali Bengálsky záliv a videli sme až do Číny. Videli sme dokonca Veľký čínsky múr pripomínajúci prasklinu na zemi.
Slnko bolo nad nami, obrovské a pulzujúce vďaka vlneniu vzduchu, žiarivo červené ako otvorená taviaca pec v kláštore. Stále sme však necítili pohyb – absolútne nič. Stáli sme a pozerali sme sa, mysleli sme na to, aké je toto všetko strašne vzdialené od bežného života na vyprahnutej Zemi. Široký ukázal na stenu – niečoho sa dotkol a z hladkého povrchu sa vynorili sedadlá. „Usaďte sa, z pohodlia sedačky si toho všimnete viac,“ vyzval nás.
Sadli sme si opatrne a trochu zahanbene, pretože sme mali pocit, že sme si sadli do niečoho, čo sa priľnulo k našim útlym telám pod rúchami. „Prispôsobivé sedadlá,“ ozval sa Široký, „veľmi pohodlné. Ochránia vás pred zošmyknutím, no prispôsobia sa každému pohybu.“
„Naozaj prispôsobivé,“ pomyslel som si. Nebol som zvyknutý na takéto zaobchádzanie, no mal som pocit, že si na to budem musieť zvyknúť. Keď som sa bezpečne usadil, zahľadel som sa opäť na obrazovku a od úžasu som zatajil dych. Učili ma, že Zem je plochá, no teraz som bol už múdrejší, lebo som videl, že je guľatá ako lopta, s ktorou som sa ako malý hrával. Nachádzali sme sa vysoko nad zemou a stúpali sme stále vyššie a vyššie, až sme napokon opustili atmosféru. Zem pod nami sa pomaly otáčala – obrovská guľa pokrytá šedo-zeleným oceánom. Pevnina pokrytá zelenými a hnedočervenými škvrnami sa zadala bezvýznamná. Veľkú časť zakrývali jemné chumáče oblakov. Cez medzery sme videli línie svetadielov a ostrovov. Videli sme jazerá, ale ani stopu po mestách – z tejto výšky nebolo na Zemi po živote ani stopy.
Pohľad z vesmíru
Okolo Zeme bol bledomodrý opar – vo vnútri hustejší, smerom von postupne bledol. Zem sa stále lenivo otáčala, ako jastrab pomaly krúžiaci po nebi. „Pohľady máte upreté na Zem, aj keď sa pred vami otvára celý vesmír – nestojí azda za pohľad?“ ozval sa Široký. To nás vytrhlo z tranzu a pozreli sme sa hore. Nad nami sa rozprestierala šíra čierňava posiata až prekvapivo živými svetielkami. Vzdialené planéty nám pripadali dokonale okrúhle a hýrili rôznymi odtieňmi farieb, kým na povrchu bližších planét sme videli rôzne útvary. Aby sme sa mohli pozrieť na Slnko, Široký zakryl časť obrazovky tmavým štítom. Videli sme ho jasne v celej veľkosti, no ten pohľad nás naplnil strachom, pretože to vyzeralo ako keby Slnko horelo. Šľahali z neho ohnivé jazyky a zdalo sa, že povrch tvorí prelievajúca sa masa, pokrytá miestami tmavými škvrnami. „Na telese, ktoré poznáte ako Mesiac máme základňu,“ ozval sa Široký, „Mesiac je otočený k Zemi stále tou istou stranou – naša základňa je na odvrátenej strane a tam teraz letíme.“ Slnečný filter zmizol a teraz sme hľadeli na oslepujúco jasný povrch Mesiaca – svet bez vzduchu, v ktorého hĺbkach však život pretrváva. Priblížili sme sa k nemu rýchlosťou, ktorá sa nám zdala nepochopiteľná – napriek tomu sme necítili žiaden pohyb. „Naučili ste sa o nás veľa,“ prehovoril Široký.
„A aj tak panuje na Zemi presvedčenie, že neexistujeme. A to len pre náboženské presvedčenie, že Človek bol stvorený k obrazu Boha a ľudia na zemi si myslia, že Človek je čisto pozemská bytosť. Priznať možnosť, že Človek žije aj na iných planétach by znamenalo vyvrátiť pravdivosť niektorých náboženstiev. A tí, ktorí majú moc rozhodovať o živote a smrti nad národmi sa neodvážia prezradiť, že existuje vyššia moc, pretože by to znamenalo oslabenie ich moci nad zotročeným ľudom.“
Pohon
Neskôr nás vzali na prehliadku lode a predstavili nás početnej posádke. Cítili sme sa pri nich veľmi hlúpo, no urobili všetko pre to, aby zmiernili naše rozpaky. Najviac ma zaujímala otázka pohonu a dostal som na ňu naozaj detailnú odpoveď. Využívalo sa mnoho princípov v závislosti od toho, aký mala loď účel. Tá, na ktorej sme sa nachádzali my, využívala princíp magnetického poľa, vďaka čomu bola odpudzovaná od zemského magnetického poľa. Dozvedeli sme sa, že elektrina využívaná na Zemi je veľmi zaostalá. Kdekoľvek inde sa využíva princíp magnetizmu prameniaci z vesmírnej energie. Silu čerpali lode z kozmu pomocou špeciálnych kolektorov na trupe, ktoré ju prenášali do „strojovne“. Odtiaľ sa energia rozvádzala do dvoch častí lode pomocou indukčných cievok – časť lode otočená k Zemi bola potom od nej silno odpudzovaná a časť otočená k cieľovej planéte, v tomto prípade k Mesiacu, bola silno priťahovaná.
Na planéte sa dá odpudivá sila nastaviť tak, aby sa loď vznášala, stúpala alebo klesala. Vnútro lode bolo popretkávané sieťou vodičov, takže bez ohľadu na to, v akej polohe sa loď nachádzala, gravitačná sila zabezpečila pohodlie cestujúcich. Ukázali nám až smiešne jednoduchý prístroj, ktorý dokázal meniť gravitačnú silu podľa potreby.
Ale nebudem zachádzať do väčších detailov. Je naozaj smutné, že západné civilizácie sú také skeptické, pretože je toho veľa, čo by som mohol povedať, no nemá zmysel ani začínať, keď viem, že mi aj tak nikto neuverí. Lietajúce taniere sú skutočné. Veľmi skutočné.
-pokračovanie-
Dr. T. Lobsang Rampa
Z originálu „My Visit to Venus“ (UFO Magazine)
Preklad: Homer
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
“Ďalšia osoba sa zmieňuje o mojom diele „Návšteva Venuše“, ale rád by som vyhlásil tu a teraz, že absolútne, absolútne, ale absolútne neodporúčam čítať túto „knihu“. Je to iba pár strán článkov, ktoré som napísal pred rokmi a zopár – podľa mňa dosť divných – ilustrácií, ktoré som ani nerobil ja. Kniha obsahujúca moje práce a zaobalená do propagačných rečí vyšla bez môjho povolenia a proti mojej vôli.”
T. Lobsang Rampa, Feeding the Flame, str. 138
Pán Gray Barker (pôvodne vydal a upravil zápisky Lobsanga Rampu bez jeho vedomia, pozn. red.), Box 2228
Clarksburg, Západná Virginia
31. október 1966
Drahý Pán Barker,
Táto kniha nemala nikdy uzrieť svetlo sveta, ale som ochotný uveriť tomu, že ste ju publikovali s najlepším úmyslom pod domnienkou, že som odcestovaný v Južnej Amerike a teda nedostupný.
Aby sme upevnili vašu pozíciu v rámci zákona navrhujem toto: vykonáte dve úpravy, ktoré požadujem a dám vám povolenie vydať a predávať túto knihu. Nebudem si robiť nárok na autorský honorár za svoje dielo „Návšteva Venuše“, ale bol by som rád, keby ste venovali desať percent zisku Lige pre záchranu mačiek, ktorá sídli na 245 West 25th Street v New Yorku, pretože úbohé mačičky majú na tomto svete ťažký život.
Prežili sme si ťažké chvíle v rukách ignorantov a zlomyseľníkov a ja som nikdy nemal príležitosť uviesť svoj vlastný pohľad na celý prípad. Idiotské médiá sú ako besné psy plné nenávisti k tomu, čo ani poriadne nechápu.
Dôrazne a s istotou vám hovorím, že všetky moje knihy sú pravdivé, popisujú moje osobné skúsenosti a som tým, za koho sa vydávam.
S pozdravom
T. Lobsang Rampa
Súvisiace:
LOBSANG RAMPA Výber
http://www.cez-okno.net/rubrika/lobsang-rampa-vyber
